20. storočie

Po dlhých urgenciách u Pálfiovcov sa podarilo v roku 1927 získať finančné prostriedky na zakrytie veže.  Tá bola pokrytá šindľom, takisto aj múry okolo kostola, strecha bola zakrytá eternitom. Súčasne s týmito prácami Porubčania vyhotovili aj nový vchod na chór, aby naň mohli vychádzať aj z vonkajšej strany.

19. decembra 1966 začal generálnu opravu kostola dodávateľ stavebných prác Pamiatkostav Žilina. Práce boli ukončené 22. februára 1972. Za ten čas sa obnovila vežová konštrukcia, vymenila sa krytina na celom kostole aj múroch šindľom, veža sa obložila červeným smrekom  a obnovila sa fasádna omietka. Tieto práce stáli 984 181 Kčs. Financie sa získali pomocou dotácie zo štátneho rozpočtu, zbierky veriacich  a z iných zdrojov. Peniaze, čo zvýšili – 7733,71 Kčs sa použili na výmenu schátraných kostolných dverí. Kňaz konštatuje, že „po prevedení týchto prác je potrebné pristúpiť k realizovaniu reštauračných prác v interiéri – k obnove fresiek, oltára a stropu, čo zabezpečil Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave. Za tým účelom od roku 1972 rímskokatolícky úrad v Lazanoch uvádzal každoročne v rozpise rozpočtu mimoriadnych výdavkov a príjmov 800 000 Kčs na vnútornú generálnu opravu kostola,  aby táto pamiatka celonárodného významu bola zachránená. Okresný národný výbor v Prievidzi zaslal farskému úradu v Lazanoch roku 1974 list, v ktorom oznamuje, že v okrese je 137 nehnuteľných štátom chránených pamiatok, ktorých stav je v mnohých prípadov, vrátane porubského kostola, veľmi zlý, avšak nemajú toľko finančných zdrojov, ktorými by tento stav mohli zmeniť. Kostol v Porube potrebuje nevyhnutne začať so záchrannými prácami, tieto práce však môžu vykonávať jedine odborníci  - reštaurátori a tým sa veľmi zvyšujú náklady, čím sa reštaurácia odkladá.

V roku 1975 zámočník Rudolf Hepner z Nitrianskeho Pravna, rodák z Poruby, vyhotovil za 6000 Kčs tri umelecké železné brány, ktoré boli vsadené do múra obklopujúceho kostol.

Gotické drevené sošky svätého Mikuláša, Juraja, Václava a Ladislava boli taktiež v tomto roku prevzaté Krajskou galériou v Bojniciach za účelom reštaurácie, pretože boli napadnuté červotočom a plesňou. Ak by sa  s ich stavom nič nerobilo, boli by vystavené úplnému zániku. Sošky sa v súčasnosti ešte stále nachádzajú v Bojniciach, v porubskom kostole sú len ich odliate kópie.  

V roku 1978 majster z Poruby, ktorého meno kronika neuvádza, zhotovil podľa nových liturgických predpisov oltár, ktorý kostolu daroval. Pod týmto oltárom sa myslí obetný stôl, kde kňaz slúži svätú omšu.

Zásluhou Jozefa Tisaja a kostolníčky Paulíny Drábovej  sa v júni roku 1980 zaviedol do areálu porubského kostola vodovod, ktorého prípojku napojili na dedinský vodovod.

Koncom novembra 1981 sa vymenili staré bezpečnostne nevyhovujúce dvere za nové, ktoré na návrh architekta Tomašáka vyrobilo Drevárske družstvo v Prievidzi.

V roku 1983 boli z bezpečnostných dôvodov nahradené staré okná novými – dupľovanými .

V roku 1990 sa natrelo šindľové obloženie veže. Nasledujúci rok bola vykonaná úprava fasád okrem východného štítu a múru lode, presbytéria a sakristie. Celoplošne sa vybielili fasády veže, lode, predsiene a prístavby schodišťa.

V období od roku 1927  - 1997 boli na porubskom kostole vykonané len opravy menšieho charakteru, s výnimkou veľkých prác v exteriéri. I keď panovala mienka, že reštaurácia interiéru je skutočne nevyhnutná, záchranu vzácnych malieb, stropu, či oltára blokoval nedostatok financií.